Karibuni Slovakia a lá (a tak sme doma :-)

Od posledného príspevku ubehol viac ako mesiac...a toto je náš úplne posledný, keďže sme naspäť na Slovensku. :-) Našej rozlúčke s Afrikou predchádzalo množstvo stretnutí s ľuďmi, ktorí sa stali našou rodinou. Je to úžasné, ako za 6 mesiacov dokáže prirásť k srdcu nielen sirota, či sestričky v našom Mgolole, ale aj gazdinka, či psík u nášho Babu Bernarda. Máj bol teda od začiatku akousi našou rozlúčkou s Afrikou. :-)V nedeľu, 3. mája sme zažili poslednú omšu v Morogore, a po nej sme mali spoločný obed s niekoľkými ľuďmi z farského spoločenstva v reštaurácii Suasa. Boli s nami zástupcovia študentov, seminaristi, či sestra Rosa. Samozrejme, všetkých sme po tomto milom stretnutí pozývali na Slovensko, a oni nám zas na oplátku neustále hovorili: KARIBUNI TENA (vitajte do Tanzánie čím skôr späť). :-) Absolvovali sme veľa spoločných fotiek, ako aj objatí, ale hlavne, Afrika s nami aj naďalej kráča životom. V pondelok sme sa rozhodli pozrieť a naposledy sa navštíviť a rozlúčiť s našimi deťmi a sestričkami v Mgolole. Naposledy sme ich vyobjímali, a doniesli pár lízatiek. V tlačiarni nás Mama Kolestina nechcela pustiť domov. Aj nám bolo trošku ľúto, ale dostali sme od nich krásnu sviečku, ktorá nám ich vždy bude pripomínať. Ďalšie dni sa niesli v znamení balenia, ale aj návštev doktorov. Julko dostal totiž maláriu. Aspoň nebola taká silná ako predtým, a za tri dni bol fit. V piatok sme absolvovali spoločný obed s Bernardom, katechétom kostola v SUE a s výpomocným kňazom Mosesom. Ukázali sme im aspoň cez internet krásy Slovenska, a oni sa trošku učili ako sa povedia mestá ako Spišská Nová Ves či Levoča. Večeru sme strávili v rodine doktora, ktorý sa o nás staral, keď na nás v Tanzánii doľahla choroba. Ihneď po príchode nám ukázali albumy plné ich rodinných fotiek. Následne sa s nami rozlúčili a všetkým odkazujú, že Afrika nie je taká, ako ju opisujú médiá, či všeobecná mienka, preto povzbudzujú všetkých k návšteve. V sobotu sme sa s našim Morogorom rozlúčili, cieľ našej cesty bol aj s Bernardom Dar es Salaam, z ktorého sme mali nasledujúci utorok v noci odlietať. Rozhodli sme sa však, že chceme tie dva dni pred odchodom vidieť pláž, mesto a nakúpiť ešte nejaké suveníry. Nedeľný deň sme strávili pri Indickom oceáne na Kipepeo beach. Kráčali sme po piesku, počúvali šum mora, skákali cez vlny a užívali si našu Afriku, Bernarda a hlavne jeden druhého. V pondelok sme strávili deň v meste aj s Bernardovou neterou Teddy. Navštívili sme aj nákupné stredisko Mlimani city a po pol roku sme si dali cappucino. Bolo to úžasné, byť ako jedna rodina spolu pri kávičke. No Dar es Salaam má aj nejaké tie nevýhody. Jednou z nich je doprava. Zápchy sú tu na dennom poriadku, a nám trvalo tri hodiny, kým sme prešli 20 km vzdialenosť. Takže sme vyslovili také želanie, keby tu fungovalo napríklad metro...ale vzhľadom na to, že Afričania majú na všetko čas, zrejme by im to trvalo veľmi, veľmi dlho. V utorok sme strávili na izbe, posledným oddychom pred odchodom. Bernard nám urobil súkromnú omšu v malej kaplnke, asi tá najúžasnejšia po našej svadbe. :-) Len my dvaja, Bernard a Boh. No a o polnoci sme mohli vyraziť na letisko. Rozlúčka s našim Babu bola dojímavá, Bernard sa stal našim africkým ockom. Dal nám veľmi veľa, a my veríme, že sa mu raz za to všetko budeme môcť odvďačiť. Zatiaľ aspoň modlitbami. O štvrtej sme sa na svetlá v Dar es Salaame pozerali už len z lietadla. Let bol síce dlhý, ale príjemný.  Užili sme si východ slnka, a krásne počasie v Istanbule, kde sme využili aj akciu našej leteckej spoločnosti -  Turkish airlines. Tour Istanbul obsahovala zdarma obed a návštevu niektorých historických pamiatok Istanbulu. A tak sme navštívili baziliku Cistern, Hagiu Sofiu, aj obrovskú mešitu Sultanahmed. O ôsmej večer sme odlietali z Istanbulu do Viedne, kde nás už čakal oravský ocko. Slovenské hranice sme prekročili približne o 22:40, a veru, bol to krásny pohľad, a skvelý pocit, byť zase doma. O stretnutiach s rodinou a priateľmi nehovoriac. Nuž a naša Tanzánska vlajka nám po príchode svietila v Oravskom okne. Týmto posledným príspevkom sa vám chceme poďakovať za všetky modlitby, za to, že ste na nás mysleli, a že ste si o nás čítali a zdieľali s nami všetky naše zážitky, starosti, aj radosti. Veríme, že naša misia bude pokračovať tu, na Slovensku, a že našu Tanzániu ešte niekedy uvidíme. A ak ste niekedy nad Afrikou rozmýšľali, a váš postoj skreslili médiá, či iné názory, nebojte sa tam ísť pozrieť. Afrika je otvorená všetkým, niekedy viac ako ktorékoľvek iné európske mesto. 

Vlajka Tanzánie v našom okne :-)

Istanbul

Pred odletom do Viedne

V Dar es Salaame s Teddy na cappucine

Heri ya Pascha

Prajeme požehnané Veľkonočné obdobie. Od posledného príspevku ubehol mesiac. My sme toho celkom dosť zažili. V prvom rade asi posledné dva týždne v Mgolole. Rozhodli sme sa totiž, že tam zostaneme do konca marca - budú to akurát 4 mesiace v našom kláštore. Tieto dni sa niesli hlavne vo vychutnávaní posledných chvíľ s deťmi a so sestrami. Snažili sme sa im niečo povedať aj v svahilčine. Iba to, že na nich nezabudneme a že ich ľúbime a určite ich ešte prídeme pozrieť, kým odídeme. Nevieme či z toho niečo pochopili. Nevieme, či sme im niečo počas tých 4 mesiacov dali. Nám však dali veľa. A vďaka času strávenému s nimi sme si vzali do života strašne veľa a naďalej túžime byť ako deti, aby sme vošli do nebeského kráľovstva. Rozlúčka s našou tlačiarňou bola tiež veľmi milá. Ja, Stanka, som si trochu aj poplakala. Títo ľudia nám veľmi prirástli k srdcu. Získali sme tu ďalšie mamy, otcov, úctu k práci, a rôzne ďalšie skúsenosti. Aj keď sme my nevedeli svahilsky a niektorí zamestnanci v tlačiarni zas anglicky, všetci sme mali spoločný jazyk - lásku. Urobili sme si spoločné fotky, a rozdali sme im pár svätých obrázkov, ktoré sme priniesli zo Slovenska. Sestra Kolestína nám povedala: "My síce pre vás nič nemáme, ale čo vám určite dáme, sú naše modlitby..." A to je to najkrajšie, čo si môžeme vzájomne darovať. A tak aj vás povzbudzujeme k duchovným darom, ktoré si môžeme navzájom dať. Niekedy sú to tie najkrajšie kvety na ceste k večnému životu. Po Mgolole sa mohol začať veľkonočný týždeň. Pre mňa, Stanku, sa nezačal najlepšie. Na Kvetnú nedeľu ma totiž prepadol vírus. Kašeľ, upchatý nos, zaľahnuté uši. A tak som svoju Veľkú noc prežila v posteli. Určite nám týmto tiež Boh chcel niečo povedať. Julko bol chorý na Vianoce a ja zas na Veľkú noc. Naše prvé manželské sviatky sme tak prežili vždy v chorobe jedného z nás. Ale aj to malo svoj zmysel. Mohli sme napĺňať naše manželstvo v službe tomu druhému - podávanie vreckoviek, robenie teplého čaju. A tak vám napíšem aká bola Veľká noc v Tanzánii v kostole, aspoň z Julkovho rozprávania. Zelený štvrtok prežívajú tradične ako my. Na Veľký piatok však majú určité odlišnosti. Krížu sa po odhalení zvyknú klaňať všetci. Hlavný kríž však odhaľujú až počas Glórie na Bielu sobotu. Zvláštne je, že nemajú Boží hrob, takže sa všetci stretávajú až pri obradoch Bielej soboty večer. Pokiaľ ste zvedaví na dĺžku, Julko sa vždy vrátil domov až po troch hodinách. V sobotu dokonca až po štyroch. Takže to tu naozaj slávia poriadne. Na veľkonočnú nedeľu som mohla byť v kostole už aj ja. Evanjeliár tu priniesli deti v sprievode spevov aleluja. Na konci omše a na oznamoch kňaz niekoľkokrát zakričal ALELU a ľudia za ním zvolali JA. Všetci tlieskali, kričali a boli maximálne radostní. A práve to sa nám veľmi páčilo, ako dokážu svoju radosť vyjadriť navonok. V Našej Afrike určite Ježiš vstal z mŕtvych, cítili sme to všade, aj keď sme nemali šunku, šalát a cviklu. Ok, trošku nám to chýbalo. :-) Dúfam, že ste si to užili aspoň vy doma. Po Veľkej noci sme ešte absolvovali pár milých stretnutí a menších výletov. Minulý týždeň nás prišiel pozrieť kňaz, ktorého som spoznala tiež vďaka tete Aničke, a tiež navštívil Slovensko. Otec Tadeus je z Musomy, a prišiel si do Morogora po zásielku liekov od tety, ale samozrejme aj preto, aby mohol stretnúť mňa aj Julka. Boli to naozaj dva pekne strávené dni, keďže sme sa nevideli 10 rokov. Môžete si na neho spomenúť v modlitbe, keďže to nemá ľahké, hlavne čo sa týka zdravia. Je totiž diabetik. Druhý deň s ním sme strávili v Melele. Je to miesto, v ktorom sa mladé dievčatá pripravujú do Mgolole. Sú to novicky, a na starosti ich má bývalá matka predstavená z Mgolole, sestra Prudencia. Tá nás veľmi milo privítala. Najprv nám dala piť kyslé mlieko s cukrom a pečenú kukuricu. Potom nám ukázala ako to v Melele vyzerá, s tým, že by sme aj my mohli sem prísť a niečo pomôcť. Cítili sme sa tam naozaj veľmi dobre, ešte sme totiž takéto tiché miesto v Tanzánii nezažili. A tak sme mali možnosť vidieť ďalšie miesta, stretnúť ďalších ľudí a opäť raz niečo načerpať. Tak toto boli v skratke naše dni. Okrem toho, že sa máme stále radi, a užívame si dni. Veríme, že aj vy si ich užívate a že sa máte dobre. Ďakujeme za vaše modlitby, mejly, správy a komentáre. Prežite pekný zvyšok apríla. 

umývanie nôh

príprava veľkonočnej večere

Melela

spoločná fotka z tlačiarne v Mgolole

Marcové chvíle

Vždy som mala rada marec, pretože vo vzduchu už bola cítiť jar. Tu v Tanzánii však jar neexistuje, a my sme ju predsa vo vzduchu zažili. V našich deťoch, v tom, že sme mohli byť s nimi. Prebaľovať ich, spievať im, kŕmiť, či sa len jednoducho hrať. Okrem nich nám „naša jar“ priniesla aj nové zážitky v podobe výletov. Hneď v prvý marcový týždeň prišli dva z nich. 3. marca sme sa vybrali do Mikumi – národného parku. Vstávali sme o pol šiestej ráno, len pri sviečke, keďže elektrinu vypli. Cesta trvala dve hodinky, a zaujímavá bola už len brána, ktorá signalizovala vstup do národného parku. Kým sme však naozaj dorazili ku závorám, ktoré nás mali priviesť k zvieratám, cesta trvala ešte 30 km po klasickej ceste. Prečo to bolo tak zaujímavé? Nečakali sme to, ale zvieratá sme videli už po tejto ceste. Bernarda sme zastavovali každých 5 minút, aby sme si zvieratá mohli odfotiť. Skutočná nádhera však prišla až skutočne v areáli. Je to tisíckrát krajšie ako zoologická záhrada. Bol nám pridelený sprievodca Crispin. S Julkom sme sa pobavili už len nad jeho menom – vyslovil ho Krišpín. Keď sme mali zaplatené, a mali sme už aj sprievodcu, mohlo sa  začať naše prvé dobrodružstvo. Videli sme stáda byvolov, ako si odpočívali pod stromom, obrovskú skupinu antilop, či zebier. Najviac na nás zapôsobili žirafy. Boli blízko nás a takmer sa usmievali. Je nádherné vidieť zvieratá pri svojich rodinách, vo svojom prirodzenom prostredí, a nie zavreté v klietkach. V ZOO človek totiž nevidí ich rodinu, často iba jeden exemplár. A my ďakujeme Bohu, že nám doprial vidieť ich tak, ako ich stvoril. Okrem zvierat sme sa pokochali aj jedným krásnym baobabom. Museli sme sa pri ňom zastaviť. Naozaj taký krásny a mohutný strom sme ešte nevideli. Čo sme však túžili vidieť najviac bolo stádo slonov. V parku sa nám ich nepodarilo vidieť, z čoho sme boli smutní. Ale Boh nám pripravil cestou naspäť jedno veľké prekvapenie. Po 30 kilometrovej hlavnej ceste, ktorá vedie cez park, sa začalo čosi veľké predierať z kríkov. Julko hovorí Bernardovi: Stop, niečo ide cez cestu. Áno, boli to slony, respektíve krásna slonia rodinka. Prechádzali pomaly, a zastavili sa pohľadom pri nás, akoby nám odovzdali pozdrav Zhora, že posiela nás váš Boh. Naše Mikumi sme zakončili vynikajúcim obedom a po ceste domov sme si kúpili aj zmrzlinu. O dva dni na to sme sa vybrali na druhý výlet. Mestečko Mgeta – rodisko biskupa diecézy Morogoro. Keďže Mgeta sa nachádza v horách, cesta bola nádherná. Prekrásne výhľady, skaly, zelená Tanzánia, ako ju poznáme. Pred Mgetou sme sa zastavili taktiež v jednej dedine – Mlali. Zoznámili sme sa s kňazom farnosti – Otcom Serafínom, ktorý nás pozval k sebe niekedy na víkend (máme si sami vybrať ktorý), tak sa tešíme, že aj toto miesto spoznáme lepšie. Náš cieľ, Mgetu bolo možné vidieť už z vrcholu kopca. Je to totiž mestečko medzi horami, a jeho dominantou je prekrásny kostolík zasvätený Panne Márii Škapuliarskej. Po menšej návšteve kostolíka, a miestnej nemocnice, ktorú majú na starosti sestričky, sme sa vybrali na obed do centra a nakoniec domov. Po ceste sme sa zastavili ešte na jednej návšteve. Boli sme pozrieť domov jedného z dievčat, ktoré do januára bývalo u Bernarda – u Mwadawy. Má ešte troch bratov. Otec im zomrel, keď bola Mwadawa veľmi malá. Momentálne s nami býva zase, keďže si našla prácu blízko Bernardovho domu. Náš prvý marcový týždeň sme v piatok zakončili jazerom Mindu. Je veľmi blízko Morogora, preplnené rybármi, ktorí si zarábajú lovom rýb, ktoré nakoniec predávajú v meste, či už pri samotnom jazere. Aj my sme si tu kúpili dve ryby, a večer sme uskutočnili barbecue, menšiu rybaciu grilovačku. Druhý marcový týždeň nás už čakali naše deťúrence a práca. Aj to nám trošku chýbalo. Sestričky sa vypytovali, kde sme boli, čo sme zažili a zároveň dodali, ako sme im chýbali. Momentálne prebieha tretí marcový týždeň, už je takmer na konci. Strávili sme ho celý u Bernarda, pretože sestričky mali v Mgolole duchovné cvičenia, a museli sme im prenechať aj našu izbu. A tak tento týždeň iba oddychujeme. V pondelok sme sa boli prvýkrát niekde okúpať. V Hotele Oasis majú bazén, tak sme sa rozhodli, že ho vyskúšame. Bolo to naozaj úžasné osvieženie v týchto horúcich dňoch. V stredu sme absolvovali také priateľské osvieženie na návšteve u jednej priateľky – volá sa Catherine, s ktorou sme sa zoznámili v Suase – v reštaurácii, kam sa chodíme stravovať, keď sme u Bernarda. Poznáme ju od decembra, a veľmi sme sa zblížili. Ak by ste do Suasy chodili pravidelne, veľmi rýchlo by ste pochopili, že je jednoducho najlepšia čašníčka na svete. A tak nás pozvala k sebe domov na obed. Jej dom pozostáva z jednej miestnosti, v ktorej spí aj varí. Má 24 rokov, priateľa Denisa, a vyštudovala hotelovú školu, takže jej obed bol vynikajúci. Jedli sme zemiakové pyré so zeleninou a hovädzím mäsom. Porozprávala nám aj niečo o sebe. Mama jej zomrela, keď mala 10 rokov. Bola jej jedinou dcérou. Otec si po smrti manželky vzal inú ženu, a tak okrem seba má ešte 5 súrodencov. Keď sme prišli do jej domu, Bernard poznamenal: „That´s how life begins.“ – takto začína život. A naozaj, pre mnohých mladých ľudí je niekedy začínať život, obzvlášť tu, v Afrike, ťažké. Ale čo je na Catherine najkrajšie je jej úsmev a otvorenosť. To, čo milujeme na ľuďoch tu – nemajú veľa materiálneho, ale srdcom by sa rozdali, a rozdali by naozaj všetko. Čo nás učí Afrika? Jednoduchosti a vďačnosti. A to vám prajeme do nasledujúcich dní. Ďakujeme za vaše modlitby a komentáre. Prežite požehnanú Veľkú noc. 

S Pajerom na koniec sveta

Máme tu február a s ním konečne aj nejaké prvé výlety. A prečo nesie tento príspevok názov S Pajerom na koniec sveta? S Julkom sme sa pozerali na dokument ČT - S embéčkou na koniec sveta, kde skupina 8 ľudí precestovala v jednej časti takmer celú Južnú Ameriku. Ok, pokiaľ si myslíte, že sme v našom výlete precestovali celú Tanzániu, tak vás musíme vyviesť z omylu. To, čo sme však zažili a kde sme sa nachádzali, nám totiž prišlo ako posledné miesto v Afrike, teda tzv. koniec sveta, ktorého sme sa mohli dotknúť, a bolo tam skutočne krásne. Pred týmto koncom sveta sme však zažili aj nejaké týždne v Mgolole s našimi deťmi, a pridalo sa k tomu aj lúčenie s Nemkou Paulínou, ktorá odišla domov 10. februára. A tak sme v Mgolole z belochov už zostali sami. Po jej odchode sme sa rozhodli, že strávime týždeň voľna u Bernarda. Po mesiaci práci sme potrebovali kúsok odpočinku, nabrať nové sily a trošku pocítiť zmenu. Týždeň voľna sme zakončili prvým menším výletom - Rock Garden v Morogore. Je to záhrada plná skál, zelene, a aj vody (ak posledné mesiace pršalo). Mesiac však nespadlo ani kvapky, preto tu veľa vody nebolo. Afričania tu však radi trávia voľný čas. Sadnú si na veľkú skalu, niekde blízko vody, a urobia si piknik, či len tak klábosia a vychutnávajú si voľno. Tak sme si ho vychutnali spolu s nimi, s Bernardom a s Beltou - dievča, ktoré donedávna bývalo u Bernarda. Poprechádzali sme sa tu, urobili zopár fotiek a tiež sme skúsili mäso na paličke, ktoré tu volajú "bites". V pondelok sa mohol konečne začať náš výlet na koniec sveta. Vybrali sme sa do Bernardovej rodnej farnosti - dedinky Tegetero, vzdialené od Morogora približne 70 km. Možno si poviete, že to vlastne koniec sveta ani nie je. Ale verte nám, vďaka hrozným cestám nám trvalo 4 hodiny, kým sme sa tam dostali. A keďže Tegetero je v horách, stále sme stúpali a stúpali, že naše Pajero muselo kvôli prehriatiu často odpočívať. Nakoniec to však stálo za to. Keď sme prišli na miesto, cesta ďalej už naozaj nikam neviedla. Preto je Tegetero pre nás malý koniec sveta, ktorý sme si ihneď obľúbili. Keď sme prišli, čakal nás správca farnosti, farár Marcel. V Tegetere pôsobí už šiesty rok. Možno ste zvedaví, ako sa tu oslovujú kňazi. Ako otcovia. Hovoria im BABU, BABA -  čo v preklade znamená otec. A tak sme spoznali ďalšieho otca - Babu Marcela, z ktorého čerpala jednoduchosť a charizma, akú sme ešte nezažili. Možno preto, že je tu otcom mnohých ľudí. A teraz ďalší dôvod, prečo je Tegetero na konci. Ľudia tu nemajú elektrický prúd. Idú spať hneď po západe slnka, a vstávajú s jeho východom. Majú jednoduché mini domčeky postavené z hliny a z dreva. Žijú z toho, čo im dá príroda:banány,kukurica, ananás,ryža. Na  druhý deň sme absolvovali krátku prechádzku touto dedinkou aj s Bernardom, ktorý navštevoval svojich príbuzných, či ľudí, ktorí pôsobili vo farnosti, keď bol ešte dieťa. Medzi nimi bol aj starček, ktorý bol pomocníkom vo farnosti 50 rokov, taktiež sme navštívili jeho učiteľa, či bratov jeho otca. Svoju mamu tu má aj Belta. Keď sme boli u nich na návšteve, podelili sa s nami o varenú kukuricu. Keď sme odchádzali, všetci priniesli nejaké darčeky, zväčša to boli mechy plné banánov, avokádo, ale aj dve sliepky, ktoré teraz skrášľujú Bernardov dom tu v Morogoro. Keď sme Tegetero navštívili, akurát bol 17. február, čo bolo presne 68 rokov od začatia stavby fary. Hovorila o tom tabuľka začatia stavby holandských misionárov. Tri dni sme strávili v dedinke, ktorá pripomínala koniec sveta, ale zároveň jednoduchosť života. Žijú tu aj sestričky. Jedna z nich je učiteľka. Blízko kostola je totiž škola. Ďalšia je kuchárka, a jedna má na starosti menšiu nemocnicu. Aj ony nás veľmi milo privítali. Nechcelo sa nám vracať domov, práve pre to ticho, ktoré tu vládne, čerstvý vzduch z hôr, nádherný výhľad. Nabrali a načerpali sme tu veľa nových síl a zažili ďalšie presvedčenie o tom, že ľudia nepotrebujú veľa k tomu, aby boli šťastní. Od budúceho týždňa sa plní nových síl opäť vraciame k našim sirotám, a k našej službe. Ďakujeme za vaše myslenie, modlitby, komentáre a správy. posúva nás to vpred, a pomáha vo veľmi veľa veciach. ASANTE SANA- ďakujeme veľmi pekne. :-)

Rock Garden

Cesta do Tegetera

Fara Tegetero

školská trieda

kostol Tegetero

S Babu Marcelom

domček

nemocničná izba Tegetero

Heri ya mwaka mpia...
Pozdravujeme vás v novom roku 2015 a prajeme vám veľa zdravia, lásky a Božieho požehnania. Šťastný nový rok sa po svahilsky povie Heri ya mwaka mpia. A tak vám ho teda želáme. Dlho sme nepísali a neozvali sa. Máme sa dobre, choroby nás obchádzajú a stále sme pri sestričkách v Mgolole. Možno ste zvedaví, ako sme strávili Silvestra, či sa konal nejaký žúr, alebo či sme zazreli ohňostroj. Nuž, večer sme začali omšou, ktorá sa mala začať o ôsmej. Nakoniec sa začala 21:05, takže sme hodinu v tme pri sviečkach čakali na to, kedy sa omša začne. Vzhľadom na to, že sa začala veľmi neskoro, čo je tu v Afrike úplne normálne, odišli sme do nášho domova v SUE po prijímaní. Chceli sme totiž pred polnocou zatelefonovať domov, a trošku vidieť slovenskú silvestrovskú atmosféru. Asi okolo pol dvanástej prišiel Bernard z omše, ktorú mal v inej časti mesta, navečerali sme sa a o polnoci sme vyšli pred dom. Nevideli sme žiaden ohňostroj, nemali sme šampanské, iba červené víno, ale bol to pekný Silvester a tiež privítanie nového roka. Pospomínali sme si s Julkom na to, aký bohatý bol rok 2014, čo všetko sme v ňom zažili a zistili sme, že Boh sa naozaj o všetko dokonale postaral. Na nový rok nás pozvala na návštevu jedna rodina. Bol to profesor, ktorý učí tu, na Sokoinskej univerzite. Bernard v jeho dome odslúžil sv. omšu a posvätil im dom. Potom sme mali večeru. Profesor nám ďakoval, že sme prišli, a my sme zase boli radi, že sme nový rok začali práve v rodine. Po našich dvoch týždňoch vianočných prázdnin sme sa vybrali naspäť do Mgolole. Keď nás deti 5. januára uvideli, mysleli sme si, že spadne celá miestnosť, v ktorej trávia čas, keď vonku prší. Boli veľmi šťastné, a nám tiež veľmi chýbali. Po Vianociach sa naše Mgolole len tak hemžilo rôznymi návštevami. Matka predstavená má totiž veľa známych v Taliansku, a všetci sa rozhodli, že po Vianociach budú dovolenkovať. Boli to však milé stretnutia. Navyše, keď je u sestier nejaká návšteva, vždy pripravia nejaké špeciálne jedlo, ktoré v bežný deň nemáme. Deti sú perfektné, stále nás niečím prekvapia, a čakajú nás každý deň poobede. Nedávno sme s nimi konečne boli na preliezkach, ktoré im sestry dlhšiu dobu neotvorili, tak sme ich o to poprosili a celí šťastní sa bláznili takmer hodinu. K sirotám tiež pribudol nový chlapček. Má iba rok, mama mu zomrela a otec sa oňho sám nevie postarať, keďže musí chodiť do práce. Na začiatku bol vystrašený, ale myslíme si, že si už pomaličky zvyká. Niektoré deti to majú ťažké. Nielen ony, ale aj rodičia. Aj preto, aké to majú niekedy ťažké, si uvedomujeme, aké máme šťastie, že sme sa narodili v úplnej rodine a že nás o pár rokov nepošlú k vzdialeným príbuzným, pretože rodičia nemajú peniaze alebo zomreli. Afrika je zaujímavé miesto. Všetci tu majú čas, na stretnutia sa mešká aj hodinu, rovnako to niekedy platí aj o omšiach. Je to však niečo, čo berú úplne normálne. Niekedy to však vie liezť poriadne na nervy, keď na niekoho čakáte dve hodiny. Na Afrike milujeme aj temperament našich sestričiek v Mgolole. Minulý týždeň odchádzali Taliani domov, a tak im pripravili veľkolepú večeru spojenú s darčekmi. Do jedálne prišlo asi desať sestričiek, všetky mali pre každého darček, spievali a tancovali. Možno ste zvedaví, ako sa nám darí v práci. Klasika. Sestra Kolestína nás najnovšie volá Mtoto alebo Watoto - dieťa alebo deti. Veľmi radi s nimi trávime čas. Tu sa pri práci nemusíte ponáhľať, sú vám vďační za všetko. To, čo nám chýba, a čo by sme už chceli aj zažiť je nejaký poriadny výlet. Vzhľadom na to, že ešte doteraz nám chýba povolenie k pobytu (už je to mesiac, čo sme ho zaplatili), a tiež aj Bernardovo auto je stále v oprave, nedá sa nič robiť. Veríme však, že vo februári sa už nejaký výletík uskutoční. Ďakujeme vám za modlitby, myslenie, vaše správy, komentáre. Aj my na vás myslíme. Pozdravujeme Slovensko. :-)

Akou rečou hovorí Boh...

Možno ste všetci zvedaví na Vianoce. Ako sme ich strávili, čo sme robili a čo sme dostali. Ku všetkému sa skutočne dostanete. To prvé, o čo sa chceme s vami podeliť je jedna africká legenda o Vianociach. Zaujímavé je, že sme sa o nej nedozvedeli tu z Afriky, ale od ocka Stanka z Fričoviec. Prepáčte, že ju nerozpoviem voľnejším spôsobom, ale je z kázne jedného jezuitu, takže som túto legendu našla aj na internete, tak sa o ňu s vami chceme podeliť naozaj do hĺbky: Stará africká legenda hovorí o chlapcovi, ktorý mal meno Jonatán a ktorý sa chcel dozvedieť „akou rečou hovorí Pán Boh?“. Kládol túto otázku starším a múdrejším ľuďom od seba. Každý z opýtaných však krútil hlavou a odpovedal, že nevie.

To ešte viac podnecovalo zvedavosť chlapca. V hĺbke srdca totiž cítil, že žije na zemi ktosi taký, kto mu dokáže dať odpoveď na túto otázku. S plynutím času sa z chlapca Jonatána stával mládenec. Začal putovať po iných krajinách, ba dokonca iných kontinentoch a kládol tú istú otázku ľuďom, ktorých stretol. Bohužiaľ, nikto mu na ňu nevedel odpovedať.

Nakoniec, ako hovorí legenda, istého večera, Jonatán prišiel do malej dedinky v Palestíne, ktorá sa nazýva Betlehem. Bol taký unavený a znechutený, svojim neúčinným hľadaním, že sa rozhodol prenocovať v  Betleheme a ráno že sa vydá na cestu späť do rodného kraja. Keď sa pokúšal nájsť pre seba nocľah, ukázalo sa, že všetky miesta už boli obsadené. Začal teda hľadať pre seba odpočinok za mestom. Neskoro v noci konečne našiel také miesto. Bola to chudobná maštaľ pre dobytok, uprostred poľa. Keď sa k nej blížil, spozoroval, že už ktosi v nej nocuje. Ako vchádzal do nej, v strede videl mladý pár ľudí a maličké dieťatko. Keď mladá matka videla vstupujúceho mladíka, povedala mu: „Vítame ťa, Jonatán. Vieš, čakali sme tu na teba“.

Jonatán bol zaskočený takýmto privítaním. Odkiaľ tá mladá žena poznala moje meno? Jeho údiv bol ešte väčší, keď mladá matka povedala: „Dlhý čas putuješ po svete a hľadáš odpoveď na otázku: Akou rečou hovorí Pán Boh? Tvoja púť sa skončila. Tejto noci sa dozvieš, akou rečou hovorí Pán Boh. Boh hovorí rečou lásky! «Boh tak miloval svet, že poslal svojho Jednorodeného Syna [k ľuďom]»“ (Jn 3, 16).

Slová, ktoré Jonatán počul, zazneli ako sladká hudba v jeho srdci. Padol teda na kolená pred Božím Dieťaťom a od radosti plakal. Uvedomil si – aké je to jednoduché! Boh hovorí takou rečou, ktorej rozumie každý človek nezávisle od rasy, farby pokožky, pôvodu či národnosti. Boh hovorí rečou lásky!

Jonatán prebýval v maštali niekoľko dní, pričom pomáhal Márii a Jozefovi. A keď opúšťal maštaľku, rozhodol sa, že od tohto momentu on sám začne používať reč lásky. Keď tak robil, spozoroval, že mu všetci ľudia dokonale rozumejú, ale aj sami mu odpovedajú tou istou rečou. Ba čo viac, ľudia, ku ktorým hovoril rečou lásky, zabudli na svoju predchádzajúcu reč zla, hnevu a nenávisti a začali hovoriť rečou lásky.

Jonatán, keď sa neskôr pozastavil nad tým, čo sa stalo v jeho živote, objavil veľmi dôležitú pravdu: menovite, že vlastne toto mal na mysli Boh, keď poslal svojho Syna na svet. Boh chcel naučiť ľudí, aby tak ako On, aj ľudia používali reč lásky. Vedel totiž, že ak ľudia začnú používať túto reč, vtedy sa začnú vo svete diať zázračné veci.

A toto je koniec legendy. Neprekvapilo ma, že je africká. Prečo? Pretože sme sa tu ešte nestretli s nikým, kto by nehovoril touto rečou. Takže si tak trošku myslíme, že Jonatán bol isto iste Afričan, a jeho príbeh pozná každý človek z Tanzánie a z Afriky.

Nuž, a teraz vám rozpovieme, ako sme sa vlastne mali týždne, čo sme nepísali. Tak po mojej týždennej PN-ke (nebojte sa, nebolo to nič hrozné, len črevné problémy), sme sa opäť vybrali do Mgolole. Celý týždeň sme strávili v tlačiarni. Julko vie lepiť knihy, obaly na knihy, a orezávať ich pomocou stroja. Ja som tiež robila obaly na jednoduché 50-stranové brožúry. Takže našimi kamarátmi boli celé dopoludnie papiere a lepidlá. Raz som jednej sestre pomáhala lepiť starú bibliu, prilepovať stužky, ktorými si ľudia značia dôležité strany. Je to zaujímavá práca. Sestra Kolestina, ktorá má tlačiareň na starosti si nás zamilovala a najradšej by bola, aby sme nechodili nikde inde. Po práci v tlačiarni, o jednej hodine nás vždy čakal obed. Minule ma napadlo, že sme ešte vôbec nepísali o tom, aké je tu jedlo a podobne. Na raňajky máme vždy chlieb alebo šišky. Ako prílohu máme na stole maslo, džem a med. Na pitie je vždy v termoske horúca voda, tak si na raňajky zalievame Africafe (tak sa volá africká káva), v druhej termoske je vždy čaj. Raňajky sú stále rovnaké, nikdy sa na nich nič nemení. Obedy a večere sú tiež podobné. Sestry toho pripravia viac, a my si už len vyberáme, do čoho zobneme. Na obed máme na výber ryžu alebo ugali s mäsom a so špenátom, občas aj špagety, a málokedy (raz za týždeň, niekedy dva razy – hranolky). Tieto jedlá však občas máme aj na večeru, každý deň sú na večeru aj varené banány, ktoré chutia takmer ako zemiaky. Ak sme však u Bernarda na víkend alebo cez sviatky, strava je tu veľmi jednoduchá a vôbec sa nemení. Na obed máme stále ugali a na večeru ryžu. Občas však trávime večere v reštaurácii Suasa, ktorá je od Bernardovho domu vzdialená len pár minút chôdzou. Vráťme sa teda opäť k nášmu programu. Po obede si vždy ideme oddýchnuť, máme na to tak hodinku a pol. Naše popoludnia potom patria sirotám, s ktorými sme od pol štvrtej do pol šiestej. Ja som si už stihla nájsť aj zopár obľúbencov – Christopher a Epi...neviem prečo, ale mám veľmi rada detičky do troch rokov, pretože rozprávať ešte nevedia, tak im môžem kecať aj po slovensky. V tlačiarni a taktiež aj s deťmi sme vždy celý pracovný týždeň. Cez víkendy máme voľno. Víkend pred Vianocami sme však ostali v Mgolole, keďže Bernard mal po nás prísť až v pondelok – 22. decembra. V sobotu ráno sme si preto s Julkom urobili menšiu dvojhodinovú prechádzku, keďže sme okolie Mgolole ešte vôbec nevideli. Išli sme do kopcov, kde boli tiež dediny. Boli sme prekvapení, že sú aj pod horami. Majú to tam určite fajn, lebo tam nie sú žiadne moskyty. Po prechádzke sme už len leňošili pri pozeraní filmov a dokumentárnych seriálov (vďaka Bohu za notebook) J. V nedeľu sme sa vybrali do mesta. Paulina nám chcela ukázať market Saba Saba a jednu európsku reštiku. Do nej sme sa vybrali aj s jej ďalšími priateľmi. S Annou (tiež má devätnásť a je z Nemecka) a so Stevenom (z Anglicka). Obed bol naozaj úžasný. Dali sme si kurací burger s hranolkami a mali sme pocit, že sme v siedmom nebi. Niekedy dobre padne takáto strava po jednotvárnom jedle. Nuž a potom sme sa vybrali na známy market Saba Saba. Ak raz budete v Morogore, určite ho neobíďte. Je tu šialene veľa ľudí, obrovská tlačenka, horšia ako na koncerte. Dostanete tu však všetko, čo len chcete. Od oblečenia, cez jedlo až po panvice. Je to niečo ako obrovský trh. Niekedy ani nemáte kde položiť nohy. Oblečenie a iné veci predávajú predajcovia niekedy aj na zemi. Tu sme kúpili Bernardovi vianočný darček – tričko jeho obľúbeného Chelsea klubu, ktoré mu bolo nakoniec malé. Aj tu je s tým problém. XL-ko tu asi nenájdete. Do mesta aj z mesta sme prvýkrát išli na legendárnych afrických mikrobusoch, ktorá sa volajú dala-dala. Šoféri na nich jazdia ako by boli vodičmi sanitky, ale je to určite jeden z nezabudnuteľných afrických zážitkov, na ktoré isto nezabudneme. Koniec koncov, určite sme na nej nešli prvý a poslednýkrát. V pondelok sme už čakali na Bernarda a prišli celý happy domov, do našej milovanej SUI a SUASY. V stredu poobede, na štedrý deň som začala baliť darčeky pre všetkých našich v Bernardovom dome. Keďže tu nepoznajú baliaci vianočný papier, darčeky sme zabalili do novinového papiera. Ani vo sne by nám nenapadlo, že Julko za hodinu dostane teploty. Tak sme štedrý večer strávili v nemocnici. 25. decembra mu potvrdili maláriu. Okrem nej dostal aj nejakú infekciu. Z toho mu opuchla časť tváre a krku. Momentálne teplotu nemá a je na dobrej ceste k vyliečeniu. Majú tu naozaj skvelých doktorov. Škoda je len v tom, že zdravotníctvo je tu veľmi drahé. Aj preto veľa Afričanov zomiera na bežnú maláriu, pretože nemajú na lieky (nebojte sa, nie je to náš prípad, Julko je už ok). Takže naše prvé manželské Vianoce boli veľmi zaujímavé. Julko s teplotou a maláriou, ale pri ňom jeho ženuška Stanka, ktorá sa o neho celé dni starala, merala mu teplotu a nosila mu Paralen a teplomer. Aj takéto môžu byť Vianoce, a my za ne Pánovi ďakujeme. Máme totiž tie najkrajšie dary – naše rodiny doma, to, že tu vôbec môžeme byť a samozrejme, jeden druhého. Čo je tu na Vianociach zvláštne? Stromček nie je (aspoň u Bernarda) dnu, ale vonku pred domom. Je to tuja, a nie smrek alebo jedlička ako na Slovensku. Ozdobená je len svetielkami, ktoré dočiahli iba na začiatok stromčeka. Ale aj tak to má svoju atmosféru. V kostole nebýva polnočná. Svätá omša tu bola o ôsmej večer, až po nej, okolo pol jedenástej sme večerali ryžu s hovädzinou a pospomínali trošku na zemiakový šalát a kapra. Teraz tu máme víkendík, pred sebou Silvester, a ja dúfam, že vám už nenapíšem taký siahodlhý blog, aby ste to zvládli všetko vstrebať a prečítať. Ďakujeme všetkým za modlitby, myšlienky, máme sa veľmi dobre. J Prajeme vám, aby ste mali Vianoce každý deň v roku, aby ste nezabudli na reč lásky, všade kde budete. 

Náš nový domov: Mgolole

A máme v ňom aj dočasné mamičky - sestričky. Mgolole je totiž jeden veľký kláštor. Nie je to len jedna budova, ale hneď niekoľko. Afrika sa niekedy naozaj nezdá. My sme sa však veľmi potešili novému miestu. Znamenalo to pre nás totiž to, že ideme naozaj niečo robiť a byť užitoční (teda aspoň dúfame). Do Mgolole sme dorazili minulý týždeň, Privítala nás atka predstavená, ktorá má naozaj veľmi pekné meno - Mama Flora. Hneď nám povedala, že môžeme za ňou kedykoľvek prísť, s čímkoľvek, čo nás trápi, ako k svojej mame. Poukazovala nám kláštor a miesta, kde by sme mali pomáhať a pracovať. Zaviedla nás aj do domčeka, v ktorom bývajú dve sestry - sestra Simphorosa a sestra Pirisila, staršie siroty a vlastne už aj my. Veľmi pekné ubytovanie. Máme izbičku na spanie spolu s celým sociálnym zariadením - teplá voda a splachovacie wécko. Dokonca je tam aj čerstvejší vzduch, keďže blízko nás sú hory. Po všetkých prezentáciách kláštora sme sa rozlúčili s Bernardom, ktorý sľúbil, že nás príde vo štvrtok pozrieť, a v sobotu si pre nás príde na víkend. My sme sa mohli vybaliť a udomácniť. V pondelok poobede naše kroky smerovali k sirotám. Rozhodli sme sa totiž, že každé popoludnie budeme tráviť s týmito detičkami. Je ich okolo 23, asi v troch vekových kategóriách: úplne najmenšie do troch rokov, ďalšie od 3 do 6 a poslednú skupinu tvoria základoškoláci. Sestry sa o siroty veľmi dobre starajú. Sú vlastne ich mamy, keďže tie vlastné už nemajú. Poobede sú tieto detiská naozaj pojašené, ale aj tak si nás hneď získali. Keďže po anglicky vedia len tí zakládoškoláci - aj to nie všetci, tým najmenším stačí ak ich ponesiete na rukách, zaspievate im slovenskú pesničku, či robíte grimasky, na ktorých sa smejú. Presvedčili sme sa, že tu stačí, ak deťom venujete svoj čas. Nemusíte ich učiť nič, len ukázať, že ste tu pre nich, a že ich máte radi. A ako hovorí moja teta - žiť ich život, s tým, čo majú. Naše poobedia teda patria detičkám. Určite ste zvedaví, čo robíme v ranných a dopoludňajších hodinách. Máme tu na výber dve dielne - výroba hostií alebo tlačiareň. A tak chodíme na striedačku do oboch z nich. V dielni na výrobu hostií sú aj sestry, čo vyrábajú sviečky. Tie sú však pre nás náročnejšie, preto sa venujeme radšej hostiám. Pečieme ich, aj vyrezávame. Je tu sestra Epafracia, ktorá je myslím veľmi šťastná, že nepracuje sama, a že jej pomáhame. Keď prídeme, ukradne nám mobily a rada sa hrá Angry birds, či len tak pozerá fotky. Zaujímavá je aj práca v tlačiarni. Oddeľujeme vytlačené papiere, zastrihávame knihy, či dokonca ich vyrábame. Je to naozaj skvelá skúsenosť a dáva nám to dosť veľa. Pri sestrách je okrem nás aj jedna dievčina z Nemecka. Má iba 18 rokov a volá sa Paulina, stará sa iba o siroty, a do Mgolole prišla na pol roka. Naozaj zaujímavé príbehy píše život. Zaujímavé plány má Boh. Určite pre každého, a my sme mu veľmi vďační za Mgolole. Uvidíme, ako dlho v ňom ostaneme. Momentálne sme však u Bernarda, keďže mňa - Stanku trápi zdravie. Prosíme vás aj naďalej o modlitby, aby sme mohli pokračovať v plánoch, ktoré si pre nás Boh pripravil. Máme vás radi.